Vojensko.cz

sa v noci akosi lámali, či aspoň ohýbali. Mnohí takíto borci si po zotmení kládli samopaly tesne k nohe, alebo ich ani na chvíľu nepustili z ruky. O naťahovaní záverov samopalov v službe už ani nehovorím... Ich sebavedomie bolo to tam. No videl som aj opak. Chlapčiská, ktorí sa cez deň držali tak trocha v ústraní, boli v noci až obdivuhodne pokojní.
Zaujímavé bolo napríklad i to, že v noci, ako keby ani neboli platili vojenské hodnosti. Najmä vtedy, keď sa po tme niečo podozrivého náhle zomlelo, alebo sa len chystalo zomlieť. Vtedy velil spravidla ten najodvážnejší vojak. Ostatní sa držali bokom a radšej v pozadí... V takej situácii nikto nekričal: ?Ja tu velím, alebo ja som poddôstojník, mám vyššiu hodnosť ako vy! Alebo: ?Veliteľom hliadky som ja!?. Dokonca ani starí mazáci sa vtedy nevyťahovali tak ako zvyčajne. Nikto sa vtedy nikomu nesťažoval, ani neprotestoval. Až keď sa po nejakej tej kritickej chvíli situácia nejako vyjasnila a upokojila, vtedy už všetci celkom presne vedeli, akú majú hodnosť aj funkciu. Potom už boli naraz schopní ihneď zatelefonovať na rotu a podať vzorné hlásenie operačnému dôstojníkovi o tom, ako sme excelentne danú situáciu vyriešili...
Strach sme občas mávali všetci a kto by tvrdil, že on nie, tak klame až sa hory zelenajú. Každý sa s tým musel nejako vyrovnať. No, niektorým sa to akosi nedarilo. Ja som bol psovod, a tak bolo často nevyhnutné, aby som išiel v noci preverovať každý podozrivý šramot, ako prvý so svojím psom. Lebo v noci, keď je tma ako vo vreci, je pes najspoľahlivejším partnerom pri vyhodnotení, ľudskému oku neviditeľných vecí, zvierat alebo aj ľudí. I ja som si časom naň zvykol. Najmä preto, lebo mi ani nič iného nezostávalo. Opatrne som išiel prvý tam, kde bolo treba, spoliehajúc sa, že údajný narušiteľ ma neskolí hneď prvou ranou. Mysliac si pritom, že mu to potom nasolím dlhou dávkou zo svojho samopalu, podľa hesla: ?Tak mu pán Boh pomáhaj..!? Hneď potom som mal naplánovaný manéver, zvaliť s