Vojensko.cz

o čom sa nám v tej starej, ktorá bola v dvoch ošumelých barakoch z dreva a heraklitu, mohlo iba tak snívať. No, ako sa pamätám, nikto ani tam nereptal. Mladý človek toho vydrží viac než kôň a to bola naša strategická výhoda.
Jedna z najnáročnejších nočných služieb bol tzv. preťah na stanovišti Honer. -Prečo sa to volalo preťah? Nuž preto, lebo táto služba sa prelínala cez dva operačné dni. Operačný deň trval od 19:00 hod. jedného dňa, do 19:00 hod. druhého dňa. Tam sa vy-rážalo večer o šiestej jedného dňa a končilo o 7:00 druhého ope-račného dňa ráno. Jediná výhoda tejto služby bola iba tá, že do a zo služby nás tam vozili GAZ-om, lebo to bolo ďaleko od roty.
Slúžievali sme tam traja. Dvaja strelci a jeden psovod. Táto hliadka mala na starosti úseky: P-1 až 5. Teda celú jednu štvrtinu úseku roty v dĺžke asi 2 km. Škoda hovoriť, ako nám to niekedy dávalo zabrať. Vpravo aj vľavo boli hlboké doliny s potokmi a za nimi kopce. Hlavne vybehnúť vľavo na strmý kopec Ureš bývalo priam o život. Keď sme naň vybehli, išlo nás priam zadusiť. Zažili sme aj také dni, že sme na ten Ureš museli vybehnúť i niekoľkokrát za noc. Najhoršie bývali veterné dní, alebo keď silne mrzlo. Dilatácia ostnatých drôtov vytŕhala skoby z drevených stĺpov jednu po druhej. Vtedy bolo skratov neúrekom. Na každý skrat musel vždy vybehnúť psovod a jeden strelec. Keďže strelci tam bývali dvaja, tak sa striedali a mali za noc nabehané o polovicu menej kilometrov ako ten jeden psovod. Jeden zo strelcov zostával vždy na stanovišti. No ako sa pamätám, žiaden psovod sa na túto skutočnosť nikdy nesťažoval. Dodnes neviem prečo. Snáď preto, že my sme boli psovodmi radi. Nocou bol psovod so svojím psom jednoducho nenahraditeľný. Lebo v noci by hliadka na hranici bez psa vyzerala, ako Klub slabozrakých a nevidiacich. Nehovorím, že pes dokázal postrehnúť úplne všetko, najmä keď mal špatný vietor, ale bez neho by sme boli v nočnej službe neraz doslova celkom stratení.
Boli aj noci,